Som s partnerom 8 rokov, máme spolu 2 malé deti (6 a 4 roky), bývame vo vlastnom byte v mieste jeho bydliska, ja tu vlastne nikoho nemám, rodinu mám 180km ďaleko. Už dlho premýšľam, že by som od neho odišla ale.. jeho rodičia sú úžasní ľudia a ja stále myslím len na to, že by som tie deti pripravila nielen o otca ale aj o starých rodičov. Viem, že sama by som sa finančne postarať nezvládla, takže zostať s deťmi niekde blízko nechcem. Jednak nemám takú dobrú prácu aby som všetko sama utiahla a druhá vec sú všetci tí známi, ktorí sú z 90% z jeho strany. Hlavným problémom je jeho cholerická povaha a hlavne nadradenosť, vďaka ktorej ma denne zráža k zemi.
Čokoľvek urobím je zle – neustále počúvam ako blbo varím, som lenivá premýšľať, už zase periem, mám zlú prácu, som mierna na deti, robím čo nemám.. tomu chlapovi jednoducho nie je nič dosť dobré a ja už nemôžem. Hlášky ako „čo si tu celý deň robila“ sú na dennom poriadku. Pracujem v obchode a neustále počujem ako je to podradná práca, pre blbecky čo majú len základnú školu, že sa mi tam páči pretože pri tom nemusím premýšľať a nemám žiadnu zodpovednosť.. podobne do mňa rýpe už vyše pol roka, čo som nastúpila.
Mám fakt chuť sa zbaliť a utiecť ale bojím sa, že v očiach detí budem tá zlá ja, že som ich o všetko pripravila. Vždy keď sa snažím o tom začať hovoriť, tak ma zase začne urážať, zrážať a ponižovať. Ale mne je to strašne ľúto, pretože som myslela, že taký nebude.. na začiatku, keď sme spolu začínali to bolo krásne a slniečkom zaliate, ale teraz je to čím ďalej horšie a horšie. Ja už z toho mám depresie, pretože to nezvládam stále tie jeho urážky. Časom som sa už začala obviňovať, že je to moja chyba, že robím všetko zle, ako mi neustále nadáva. Už ani neviem, čo je vlastne pravda a čo nie. A mrzí ma, že partner sa ku mne takto chová stále…